Choď na obsah Choď na menu
 


7. 4. 2018

Roger Waters a Pink Floyd, Eric Fletcher Waters

Roger Waters a Pink Floyd (1965-85)

Počas štúdia na Regent Street Polytechnic v Londýne spolu so spolužiakmi Richardom Wrightom, Nickom Masonom, Clive Metcalfom a s manažérom Kenom Chapmanom založili skupinu Sigma 6. Roger bol v tom období fanúšikom skupiny Rolling Stones a skúšal napodobňovať ich gitarový zvuk. Postupne táto skupina prešla personálnymi zmenami a zmenami názvu skupiny na T-Set (Tea Set), potom na Megadeath, Architectural Abdabs, Screaming Abdabs a zjednodušene na The Abdabs. V jej zostave vtedy boli Roger Waters, Clive Metcalf, Richard Wright, Nick Mason, Juliette Gale a Keith Noble. Táto skupina hrala hudbu v štýle Rhytm & Blues. Juliette sa neskôr vydala za Ricka Wrighta, potom ona, Noble a Metcalf odišli zo skupiny. Po ich odchode Waters do skupiny priviedol gitaristov Boba Kloseho, Syda Barretta a sólového speváka Chrisa Dennisa. Po odchode Metcalfa Roger Waters začal hrať v skupine na basovú gitaru. V londýnskom priváte mal Roger domáceho Mikea Leonarda, ktorý bol lektorom v blízkosti Hornsey Art College. Leonard vo svojom domácom ateliéri experimentoval s umeleckým prepojením medzi svetelnými efektami a hudbou.

Chris Dennis, ktorý pracoval ako zubný technik na základni Royal Air Force bol neskôr odvelený do cudziny. Niekoľko mesiacov potom opustil skupinu aj Bob Klose. Zo Syda sa stal nový, prirodzený líder skupiny. Syd postupne prepadal ľahkým drogám a v spojení s obdivom ku východným vieram sa táto kombinácia prepájala do jeho predstavivosti a komponovaných diel. Koncom roku 1965 sa skupina premenovala na The Pink Floyd Sound, potom na The Pink Floyd. Meno Pink Floyd pochádza z mien dvoch Sydových obľúbených bluesových umelcov z Karolíny, Pinka Andersona a Floyda Councila.

V polovici roku 1966 sa skupina prezentovala v undergroundových kluboch ako UFO a Marquee Clubs štýlom tzv. spontánneho undergroundu. Bolo to v období keď ich hudobný štýl prechádzal od hrania psychedelickej hudby R&B coververzií po ich vlastnú tvorbu, takmer výlučne tvorenú Sydom Barretom. Barrett mal gitarový efekt Bison Echorec a vo svojej hre na gitaru experimentoval so spätnou väzbou, produkoval zvuky, ktoré boli sprevádzané zvláštnou hrou premenlivých akordov klávesistu, samouka, Richarda Wrighta.

Toto obdobie je charakterizované slovami:
„Floydi boli tá najhlučnejšia skupina, akú mohli ľudia v tom období počuť. Boli tiež najpodivnejší. Bola to pravá undergroundová kapela."

V marci 1967 vydali singel „Arnold Layne“. Týmto singlom prešli z undergroundu do rebríčkov popularity. Pieseň dosiahla v britských hitparádach 20. miesto a stala sa hranou v národných rádiách. Potom nasledoval singel „See Emily Play“, ktorý v rebríčkoch zostal na 6. mieste počas 7. týždňov.

Prvý album skupiny Pink Floyd The Piper at the Gates of Dawn sa tiež udržal na 6. mieste rebríčkov popularity počas 7. týždňov.

Úspech týchto dvoch singlov a albumu bol už asi priveľkým sústom pre Barreta. Naplno podľahol drogám, hlavne LSD. Tlak z neúspechu jeho tretieho pokusu o hit („Apples and Oranges“) a zároveň slepé zbožňovanie od fanúšikov, drogy a iné faktory spôsobili jeho neschopnosť hrania na vystúpeniach a v štúdiu. Ostatní členovia skupiny sa preto rozhodli priviesť ďalšieho sólového gitaristu ako náhradu Sydových výpadkov. Oslovili Davida Gilmoura. Rozhodovalo sa aj o Jeffovi Beckovi, ale skupina sa (vraj) obávala, že Beck by si mohol zapýtať priveľké peniaze. Gilmour bol známy a mal dobrú povesť ako gitarista a spevák skupiny The Jokers Wild.

Po vstupe Gilmoura a po Sydovom úpadku sa veľmi rýchlo skupina rozhodla, že dokáže existovať aj bez neho a tak ho jednu noc jednoducho nezobrali so sebou na vystúpenie. Barret ešte nahral dva sólové albumy (na ktorých spolupracovali aj členovia skupiny) no nedosiahol s nimi nikdy taký úspech a popularitu ako so skladbami skupiny The Pink Floyd.

Pink Floyd (už bez „The“) začali nahrávať albumy A Saucerful of Secrets, Ummagumma, Atom Heart Mother, k „barretovskej ére“ sa vrátili výberovkou Relics, a niekoľkými soundtrackami ku filmom (More, Obscured by Clouds, Zabriskie Point…). Roger Waters sa stal umeleckým šéfom skupiny. Väčšina skladieb a koncepcia vydaných albumov po odchode Syda Barretta vznikala podľa jeho nápadov.

V roku 1970 Waters spolupracoval s britským skladateľom Ronom Geesinom (ktorý sa podieľal na komponovaní skladby „Atom Heart Mother Suite“ z albumu Atom Heart Mother) na soundtracku Music From The Body, ktorý bol viac inštrumentálny s piesňami zloženými Rogerom Watersom.

Album Meddle bol priamym predchodcom albumu Dark Side of the Moon. Na celej jednej strane platne bola jedna skladba nazvaná Echoes. Z tohoto albumu je známa skladba One of These Days s hlasom Nicka Masona, ktorá sa na koncertoch skupiny Pink Floyd hrá dodnes.

V januári 1972 mal v The Dome v Brightone, Pink Floyd premiéru nový plánovaný album Eclipse. Na tomto projekte pracoval Roger Waters tri mesiace. Postupne ho spolu s členmi skupiny na koncertoch zdokonaľovali.

Album bol na prelome rokov 1972/ 73 nahraný v EMI Abbey Road štúdiu.

Počas nahrávania zmenili názov albumu z Eclipse na Dark Side of the Moon.

Album Dark Side of the Moon bol prvým, ktorý sa dostal na prvé miesta rebríčkov v USA. V U. S. Billboard sa držal v top 200 počas 15 rokov, t. j. spolu 724 týždňov, kým z neho nevypadol 23. júla 1988. Tento výsledok nebol tomuto albumu uznaný. Oficiálne je uvádzaná jeho pozícia v tomto rebríčku od 18. decembra 1976 do 23. apríla 1988, čo znamená 591 týždňov.

15. septembra, 1975 skupina vydala ďalší album Wish You Were Here.

Členovia skupiny v tom čase radi prenechávali Rogerovi písanie textov a a udržanie ucelených konceptov pre albumy pokiaľ oni participovali na hudobných nápadoch. Gilmour opisuje Watersa ako výborného motivátora a skvelého básnika aj v období ich najväčších sporov. Niektoré z najpopulárnejších skladieb skupiny Pink Floyd (Echoes, Time, Us and Them, Wish You Were Here, Shine on You Crazy Diamond…) predstavujú obrovskú silu Watersovho inštinktu textára kombinovaného s Gilmourovým melodickým talentom, citlivo precíznym bubeníckym umením Nicka Masona na atmosférickom podklade klávesov Ricka Wrighta. Skladba Us and Them napríklad začína sladko melodickými Wrightovými klávesmi a spája sa do ostrého kontrastu s Watersovým protivojnovým textom.

Počas koncertnej prestávky v roku 1976 Roger prepracoval dva songy, ktoré boli naživo hrané roku 1975 na Wish You Were Here tour. Tieto dve pesničky sa objavili v jeho ďalšom projekte: Animals pod názvom Dogs a Pigs. Tento album bol vydaný 23. januára 1977.

Rok 1979 sa stal rokom vzniku jedného z najslávnejších Rogerových projektov. Roger mal v tom období rozpracované dva albumy The Pros And Cons Of Hitch Hiking a The Wall. Priniesol ich ostatným členom skupiny na posúdenie. Jeden z nich chcel použiť pre vlastný sólový album a druhý nahrať so skupinou. Skupina považovala tému albumu The Pros And Cons Of Hitch Hiking za príliš osobný, tak ho vylúčila a vybrala projekt The Wall.

Album The Wall bol skupinou nahrávaný skoro rok. V spolupráci s Bobom Ezrinom členovia skupiny hľadali najvhodnejší interpretačný postup pre vyjadrenie Rogerovej témy.

Koncertná šnúra, ktorá nasledovala bola príliš drahá na to, aby mohli byť koncerty na veľa miestach a tak ich bolo vybraných iba niekoľko. V USA to bol New York a Los Angeles, v Európe Londýn a Dortmund. Tieto koncerty sú mnohými fanúšikmi skupiny považované za najlepšie, aké Pink Floyd kedykoľvek predtým a potom mal.

Neskôr sa stalo zdrojom najväčších sporov aj autorstvo skladieb. Napríklad Gilmour upozorňoval, že jeho spoluautorstvo na skladbe Another Brick in the Wall pt. II. s jeho gitarovým sólom nebýva na obaloch vydaných albumov uvedené.

w01.jpg
By Christian Leonard Quale (Clq 16:17, 12 July 2006 (UTC)) - Own work, CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=943061

Nick Mason v životopisnej knihe Inside Out: A personal History of Pink Floyd charakterizuje Watersa v ére The Wall ako egomaniaka. Bolo to v čase, keď sa rozhodol vyhodiť zo skupiny Wrighta po jeho osobných problémoch, ktoré začali narušovať výrobu albumu. Wright zostal so skupinou ako externe platený hudobník, kým Waters viedol kompletnú zostavu skupiny v činnosti počas celej koncertnej šnúry, ktorá nasledovala. Gilmour mal postavenie hudobného dramaturga.

V roku 1983 bola posledná spolupráca medzi Gilmourom, Watersom a Masonom na albume The Final Cut.

Hlavným podnetom, témou pre komponovanie tohto albumu bol Rogerov hnev nad nezmyselnou smrťou jeho otca. Zvyšok skupiny nebol v skutočnosti zainteresovaný do tvorby na jeho výrobe. Skupina považovala album za akési pokračovanie Rogerovej osobnej spovede k albumu The Wall. Nestretávali sa na nahrávaní tak, ako to bolo bežné predtým. David Gilmour na The Final Cut naspieval iba jeden song Not Now John. Averzia skupiny k tejto platni sa značne prejavila na jej zvuku natoľko, že sa nedá porovnať so zvukom predchádzajúcich diel. Tento album je opisovaný skôr ako Rogerov Watersov sólový projekt nahraný skupinou Pink Floyd (viac ako skutočné dielo tejto skupiny).

Situácia počas a po nahratí a vydaní albumu The Final Cut vyústila do rozhodnutia členov kapely skončiť jej fungovanie a skúsiť to so sólovou kariérou. Roku 1983 Roger Waters neoficiálne opustil Pink Floyd. V tom čase sa pokúsil o sólovú kariéru aj David Gilmour.

V polovici 85-teho roku sa rozhodol zrušiť spoluprácu so Stevem O’Rourkem, ktorý na neho naliehal aby vydal ďalší Floydovský album. Týmto oficiálne ukončil spoluprácu so skupinou a bol presvedčený o tom, že ukončil jej existenciu, ktorá podľa jeho názoru nedokázala bez neho produkovať hudbu.

Celkovo boli osemdesiate a deväťdesiate roky v histórii skupiny poznačené spormi o značku. Waters obhajoval stanovisko, že právo používať názov Pink Floyd majú iba pôvodní členovia: Syd Barrett, Roger Waters, Nick Mason a Richard Wright. Gilmour nemal na meno skupiny nárok bez súhlasu ostatných troch členov skupiny.

Ďalším z Watersových argumentov bolo, že drvivá väčšina textov piesní od Barretovho odchodu z Pink Floyd je jeho. Keď Gilmour a Mason vyhrali práva na názov skupiny a väčšinu piesní, myslel že si udrží autorstvo albumu The Wall a troch skladieb napísaných pre tento album spolu s Gilmourom. Hádky boli aj o nafukovacie prasa (známe aj ako Algie[1]) používané na koncertoch. Niekedy až nechutné spory a vzájomné invektívy na dlhý čas uzavreli cestu na ďalšiu spoluprácu medzi členmi skupiny. V podstate sa dá povedať, že Gilmour, Mason a neskôr aj Wright „vojnu“ o značku Pink Floyd vyhrali.

w02.jpg
By Alterna2 http://www.alterna2.com - Roger Waters en el Palau Sant Jordi de Barcelona (The Wall Live), CC BY 2.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=14800270

2. júla 2005 Waters súhlasil so spoločným vystúpením skupiny Pink Floyd na akcii Live 8, organizovanej sirom Bobom Geldofom, ktorý účinkoval ako hlavná postava filmu The Wall. Toto vystúpenie bolo prvé od júna 1981, kedy sa uskutočnili koncerty The Wall v Earl’s Court v Londýne. Hrali šesť skladieb: „Speak to Me“/ „Breathe“/ „Breathe (reprise)“, „Money“, „Wish you were Here“ a „Comfortably Numb“. Ich vystúpenie trvalo 23 minút.


Eric Fletcher Waters 

Eric Fletcher Waters (1914 – 18. února 1944) byl britský učitel a voják ve druhé světové válce. Jeho synem je Roger Waters, baskytarista rockové skupiny Pink Floyd. Bylo mu věnováno album The Final Cut z roku 1983. Zemřel během Vylodění u Anzia 18. února 1944, jeho tělo nebylo nikdy nalezeno.

Zdroje: Wikipédia (sk,cz,en), YouTube