Choď na obsah Choď na menu
 


20. 7. 2014

História bratislavského hradu

Prvý raz sa meno bratislavského hradu spomína v súvislosti s dôležitou udalosťou v roku 907. Ide o prvú písomnú správu o existencii tunajšieho hradiska. Tzv. Salzburské anály (Soľnohradské letopisy) opisujú bojové stretnutie vojsk bavorského markgrófa Luitpolda a starých Maďarov pod hradom s názvom Brezalauspurch. 4. júla 907 v tejto bitke Bavori utrpeli porážku, ktorá odštartovala expanziu Maďarov vo východnej časti Veľkej Moravy.

O necelých sto rokov sa toto územie stalo súčasťou mnohonárodného štátu Uhorského kráľovstva a už za jeho prvého kráľa Štefana I. sa Bratislavský hrad stal článkom siete strážnych hradov a pevností na západnej hranici krajiny.

Hrad bol mnohokrát vystavený nájazdom cudzích vojsk, ktoré využívali situácie, kedy bola vnútorná súdržnosť krajiny oslabená. Častými prípadmi boli boje o uhorskú korunu. V roku 1030 sa musel brániť útoku spojených armád nemeckého kráľa Konráda II. a českého kniežaťa Břetislava I. V roku 1042 prežil dvojmesačné neúspešné obliehanie nemeckého cisára Henricha III. L. Kemény v knihe Bratislavský hrad a Podhradie prináša krátku pasáž o tejto udalosti:

 

p1180591.jpg


Keď za vlády kráľa Kolomana vtrhol v roku 1108 do Uhorska nemecký kráľ Henrich V., hrad sa mu úspešne ubránil. O kvalite jeho opevnenia svedčí fakt, že ani pri obliehaní v roku 1146 sa saským a bavorským oddielom nepodarilo hrad dobyť priamym útokom (zmocnili sa ho napokon lsťou). Obsadený hrad bol nútený kráľ Gejza II. vykúpiť.

Bratislavský hrad a podhradie boli nielen dejiskami bojov medzi nemeckými a uhorskými vojskami, ale tiež svedkami vnútorných zápasov príslušníkov uhorskej vládnucej dynastie. Keď v roku 1074 Gejza I. a Ladislav I. zosadili z trónu svojho bratranca Šalamúna, ten sa pred nimi opevnil na hrade, kde istý čas odolával ich útokom.

Za panovania kráľa Bela III. sa na hrade odohrala významná udalosť. Belo, sídliaci už v Ostrihome, podporil výzvu pápeža Gregora VIII. o vyhlásení križiackej výpravy a prisľúbil účasť Uhorska na nej. Pri tejto príležitosti sa Bratislavský hrad a jeho okolie zmenili na zhromaždisko križiackych vojsk pred ich odchodom do Svätej zeme. V roku 1189 doviedol svoje vojská do Bratislavy aj nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa, ktorý tadiaľ viedol svoju výpravu z Regensburgu pozdĺž Dunaja na východ. Tu sa k jeho šíkom pripojili rytieri z Čiech a Uhorska. Traduje sa, že tu pred ďalšou cestou – z ktorej sa však už nevrátil – svätil svätodušné sviatky. Odtiaľ sa časť vojsk plavila na východ po Dunaji, väčšia časť však postupovala po oboch brehoch rieky.

Iná významná udalosť svetodejinného významu sa viaže k hradu a roku 1207. Podľa dobových svedectiev sa 7. júla v tom roku narodila na Bratislavskom hrade kráľovi Ondrejovi II. dcéra Alžbeta, neskoršia uhorská svätica.

V druhej polovici 13. storočia sa hrad dostal do zálohu českého kráľa Přemysla Otakara II. po obsadení časti západného Slovenska v roku 1271. Po obsadení hradu, Přemyslom dosadený správca však odoprel kráľovi poslušnosť, čo vyvolalo nové obliehanie mesta a hradného vrchu v roku 1273. Situácia sa zmenila, keď bol Přemysl Otakar II. nútený kvôli politickým problémom vo vlastnej krajine Uhorsko opustiť.

Ešte na konci toho istého storočia hrad opäť menil majiteľa. Stal sa ním veľmož Mikuláš z Kyseku (Güssingu) a hrad v roku 1286 násilne obsadil. Neudržal sa však na ňom. V samom závere 13. storočia sa na hrade vystriedali ešte dvaja majitelia: v roku 1287 Bratislavský a neďaleký Plavecký hrad získal rakúsky vojvoda Albrecht I., proti ktorému vojensky zakročil „pán Váhu a Tatier“ Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1291 získal nielen hrad ale stal sa aj bratislavským županom.

Začiatkom deväťdesiatych rokov 13. storočia nastala významná zmena vo vzťahu hradu k poddanským osadám. V roku 1291 získalo novovznikajúce mesto východne od hradnej akropoly kráľom Ondrejom III. mestské privilégiá. Nastúpilo cestu samostatného vývoja ako slobodné kráľovské mesto. Časť usadlostí zostala naďalej v poddanskom vzťahu k hradu ako jeho Podhradie.

Po nepokojnom 13. storočí sa v roku 1302 Bratislava stala cieľom nájazdov vojvodu Rudolfa III. Bratislavu a jej okolie vymanili z rakúskeho plienenia až v roku 1312 vojská kráľa Karola Róberta I. z Anjou, trvale sa však bratislavská župa stala súčasťou koruny až v roku 1322.

Relatívne pokojné časy prežil hrad počas takmer celého 14. storočia. V roku 1385 sa hrad opäť stal predmetom zálohu; tentoraz sa veriteľmi stali bratranci budúceho uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského moravskí markgrófi Jošt a Prokop. Vďaka úsiliu Stibora zo Stiboríc, pána Beckovského hradu a veľkého Žigmundovho prívrženca, sa hrad podarilo v roku 1389 vrátiť do kráľovskej správy. Odmenou mu bolo bratislavské a v roku 1394 trenčianske županstvo. V súvislosti so Stiborom sa predpokladá aj stavebná úprava Bratislavského hradu.

Svoju najsvetlejšiu históriu začal písať Bratislavský hrad v prvej polovici 16. storočia. Po porážke uhorských vojsk pri Moháči v auguste roku 1526, kde zahynul aj uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský, sa pod hrozbou postupujúcich tureckých hord rozpŕchol budínsky kráľovský dvor. Kráľovná-vdova Mária Habsburská sa s malým sprievodom vysokých krajinských a cirkevných hodnostárov vydala smerom na Horné Uhorsko, do Bratislavy. Viezla so sebou aj kráľovský poklad a sväté relikvie.

 

p1180595.jpg



Okamžite po Ľudovítovej smrti sa rozpútal mocenský zápas o uhorskú korunu. Po prechodnom období panovania Jána Zápoľského ju zásluhou Márie Habsburskej získal definitívne jej brat, rakúsky arcivojvoda Ferdinand I.

Moháčska katastrofa bola paradoxne pre Bratislavu požehnaním. Mesto na Dunaji sa na takmer tristo rokov stalo novým hlavným a korunovačným mestom Uhorského kráľovstva a hrad hlavným kráľovským hradom v Uhorsku. Hradný palác razom dostal nové využitie. Ubytovávali sa tu najvýznamnejší účastníci krajinských snemov, vrátane kráľa, už od roku 1552 v Korunnej veži uschovávali korunovačné klenoty. Sídlili tu aj niektoré krajinské a župné úrady.

Hradné priestory vždy ožívali nielen pri príležitosti zasadania snemu, ale najmä v súvislosti s prípravami a v priebehu konania korunovácií. Prvá (z celkom devätnástich) sa konala v septembri 1563, kedy sa uhorským kráľom stal Ferdinandov najstarší syn Maximilián II.

V roku 1619 sa nakrátko dostal hrad do rúk sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena, ktorý ho obsadil počas stavovského povstania proti Habsburgovcom. Už v nasledujúcom roku však uzavrel s kráľom Ferdinandom II. mier a z mesta odtiahol.

Nasledujúce obdobie sa v histórii hradu a mesta nieslo v pokojnom duchu. Rozruch vyvolali nové vojenské akcie tureckých vojsk v roku 1663. Turci smerovali do Horného Uhorska a v smere ich ťaženia bola aj Bratislava. K jej priamemu ohrozeniu prišlo však až v roku 1683, keď na mesto tiahla dvadsaťtisícová turecko-kurucká armáda, ktorá tu chcela prekročiť Dunaj a pripojiť sa k obliehateľom Viedne. Kurucké jednotky Imricha Tököliho obsadili mesto, no hrad, bránený iba malou cisárskou posádkou, sa im dobyť nepodarilo. Zásluhou cisárskeho vojvodu Karola Lotrinského, ktorý prišiel obrancom hradu na pomoc, boli 29. septembra 1683 kurucké oddiely rozprášené. Dva týždne predtým, 12. septembra 1683, Turci utrpeli definitívnu porážku v bitke pri Viedni a boli nútení ustúpiť z celého Uhorska.

V roku 1698 hostil hrad významnú postavu svetových dejín – ruského cára Petra I. Dvadsaťšesťročný panovník vtedy podnikol poznávaciu cestu po západnej Európe. Na spiatočnej ceste sa zastavil vo Viedni u cisára Leopolda I. Chcel vidieť aj Uhorsko a jeho hlavné mesto. 18. júla v uvedenom roku sa vybral loďou po Dunaji na krátku návštevu Bratislavy a ostal tu tri dni.

Hrad aj naďalej slúžil zasadnutiam župných úradov, snemu a korunovačným slávnostiam, boli tu uschované korunovačné klenoty. Panovník sa tu ubytovával pri návšteve Bratislavy. V prechodnom období však bol na hrade iba nevyhnutný počet služobníctva a hradnej posádky.

 

p1180608.jpg

 

Posledné skvelé obdobie zažil Bratislavský hrad s nástupom kráľovnej Márie Terézie (v roku 1741). Počas jej pobytu v Bratislave bola na hrade, teraz už prestavanom v novom barokovom slohu na pohodlné šľachtické sídlo, ubytovaná a tu aj prijímala zástupcov stavov a krajinských úradov. Po nezhodách s uhorskými stavmi na sneme v roku 1751 sa rozhodla zrušiť úrad uhorského palatína a na jeho miesto vymenovať kráľovského miestodržiteľa. Za sídlo mu určila Bratislavský hrad. K realizácii tohto rozhodnutia prišlo v roku 1765 keď zomrel palatín Anton Esterházy a na jeho miesto vymenovala ako miestodržiteľa svojho zaťa Alberta Sasko-Tešínskeho, ktorý sa v nasledujúcom roku i so svojou manželkou nasťahoval do adaptovaných priestorov kráľovského paláca. Hrad sa s príchodom umeniamilovného arcivojvodu stal miestom stretávania umelcov, ale aj lekárov, právnikov a vedcov. Palácové siene vyzdobené dielami popredných európskych umelcov dýchali atmosférou prepychu. Medzi významnými osobnosťami sa na hrade často objavovali skladateľ Joseph Haydn či kráľovský dvorný radca a predseda Uhorskej kráľovskej komory Anton I. Grasalkovič.

Po smrti Márie Terézie hrad architektonicky i významovo upadal. Čiastočné oživenie nastalo za vlády jej syna Jozefa II. zriadením generálneho seminára. Po jeho zrušení v roku 1801 nastalo obdobie totálneho úpadku hradu zavŕšené požiarom v roku 1811, keď dva roky predtým bol hrad vystavený strelám francúzskych diel pri Napoleonovom obliehaní Bratislavy.

 

p1180626.jpg


Nové obdobie nastalo v dejinách hradu v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Po predchádzajúcom statickom a archeologickom prieskume sa pristúpilo k záchrane hradných ruín. Po rokoch rekonštrukčných prác sa hrad opäť zaskvel vo svojej niekdajšej kráse. Pripadla mu česť zapísať sa do novodobých dejín, tentoraz spoločného česko-slovenského štátu. V obnovených priestoroch, v tzv. Sieni federácie, bol 30. októbra 1968 podpísaný Zákon o federatívnom usporiadaní ČSSR.

Bratislavský hrad nemohli obísť ani udalosti súvisiace so vznikom súčasnej Slovenskej republiky. Ešte pred jej vyhlásením bola 1. septembra 1992 v bývalej Rytierskej sále (dnes Sieň ústavy) slávnostne podpísaná Ústava Slovenskej republiky. V marci 1993 sa na hrade konala inaugurácia prvého prezidenta Michala Kováča. V tejto súvislosti treba spomenúť, že hrad sa na istý čas stal sídlom hlavy nášho štátu.

Poslednou významnou udalosťou spojenou s Bratislavským hradom bolo stretnutie najvyšších predstaviteľov Spojených štátov amerických a Ruska, prezidentov oboch krajín Georga Busha a Vladimira Putina, ktoré sa tu uskutočnilo 24.2.2005 v rámci podujatia Slovakia Summit 2005. V roku 2010 bol Bratislavský hrad opravený a dostal novú tvár.

 

p1180590.jpg

 

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Bratislavsk%C3%BD_hrad

Foto: vlastné foto súčasnej podoby hradu