Choď na obsah Choď na menu
 


22. 8. 2017

Eliška Přemyslovna - matka Karla IV.

Portrét Elišky Přemyslovny z triforia svatovítského chrámu
eee1.jpg
Zdroj: http://ff.ujep.cz/velimsky/cs_1_1/09CS/09CS.htm

 

Eliška Přemyslovna alebo Alžbeta Přemyslovna (po česky Eliška/Alžběta Přemyslovna;* 20. január 1292 v Prahe – † 28. september 1330 vo Vyšehrade v Prahe) bola dcéra českého a poľského kráľa Václava II. a jeho prvej manželky Guty Habsburskej, manželka Jána Luxemburského a česká kráľovná (ako posledná z rodu Přemyslovcov).

Zdroj: Wikipedie

 

Hrdá, no nešťastná dedička dynastie

Keď 20. januára 1292 dvadsaťštyriročná Guta Habsburská porodila svoje piate dieťa – dcéru Elišku – nikto vtedy netušil, že z kolísky sa ozýva plač budúcej českej kráľovnej. V ten deň sa začala neľahká životná púť poslednej přemyslovskej princeznej. Eliška bola cieľavedomá, hrdá a veľmi inteligentná. Tieto vlastnosti sa však snúbili s panovačnosťou, neústupnosťou a tvrdohlavosťou, a aj utkvenými predstavami o živote bez rozumných kompromisov.

Do značnej miery to bol dôsledok jej labilnej nervovej sústavy s určitým sklonom k vášnivým reakciám na všetko, čo sa jej priečilo. Už od detstva v okamihoch sklamania podliehala hysterickým návalom mdlôb a plaču, čím vo svojom okolí vzbudzovala veľké obavy. Vášnivosť v láske a nenávisti ju sprevádzala po celý život. Po otcovi zdedila sebavedomie, ctižiadostivosť, ale aj nemalú mieru ľstivej šikovnosti. Bola však oveľa výbušnejšia a emotívnejšia. Na formovanie jej povahy mali veľký vplyv aj nepriaznivé pomery v detstve a prvých rokoch mladosti.

Eliška a jej macocha

Keď mala päť rokov, zomrela jej matka. Z desiatich detí, ktoré priviedla na svet Guta Habsburská, žili už len štyri. Šesť rokov po jej smrti sa Eliškin otec Václav II. znovu oženil. Jeho vyvolenou sa stala poľská princezná Richenza, v Čechách neskôr známa pod menom Alžbeta Rejčka. S jej rukou získal poľskú korunu a Eliška nemilovanú macochu. Udalosti, ktorých musela byť svedkom, spolu s rodovými dispozíciami výrazne ovplyvnili jej duševný svet. Jej mladosť poznamenalo mnoho vecí – ničivý požiar na Pražskom hrade v roku 1303, dlhé otcovo zomieranie a jeho smrť o dva roky neskôr, atentát na jej brata Václava III. v Olomouci, čím vymrel po meči rod Přemyslovcov, slabá vláda švagra Henricha Korutánskeho, ale aj krátke habsburské intermezzo, ktoré opäť vyzdvihlo na český trón nenávidenú macochu Alžbetu Rejčku. Urastená, neobyčajne pôvabná princezná nemala rada najmä nádherymilovnosť otcovej druhej manželky a jej okázalé vystupovanie. Žiarlivá nenávisť a nepriateľstvo, ktoré sa medzi oboma mladými ženami vyvinuli, boli príčinou, že Alžbetin druhý manžel Rudolf Habsburský dokonca vykázal Elišku z Pražského hradu a za miesto jej pobytu určil Staré Mesto pražské. To všetko prispelo k tomu, že už súčasníci charakterizovali Elišku ako urodzenú pannu, zrodenú z kráľovského rodu, vekom mladú, ale mravmi dospelú a duchom starú. Na českom tróne vtedy sedel Henrich Korutánsky, manžel jej staršej sestry Anny.

Eliška žila na jej dvore v kruhu šľachtičných, ktoré jej určili. Kronikár nám zachoval svedectvo o tom, čomu sa v tom čase venovala. Podľa neho sa mnohí divili, že v čase svojho panenstva a chudoby si bez toho, aby ju niekto podporoval, zaobstarala také nákladné a pekné ozdoby, šperky a odev, že svojou krásou a cennosťou prevyšovali nádheru odevov urodzených žien na dvore jej švagra. Eliška sa sama podieľala na ich zhotovení. Vyznala sa v jemných prácach, prikladala ruku k dielu, zhotovovala všetko, čo sa obvykle vyrábalo na ozdobu ľudí zo zlata, striebra, perál a drahých kameňov. Spolu so svojimi družkami tkala ušľachtilé a jemné látky a z nich šila bohatý a nádherný odev.

Záchrana z rúk opáta

Obrat v živote Elišky nastal v roku 1309. V jeden júlový deň sa v Chráme svätého Víta stretla s prvým opátom Zbraslavského kláštora Konrádom. V dôvernom rozhovore, ktorý spolu mali, sa mu Eliška posťažovala na svoj osud: „Som sirota zbavená rodičov, kráľovstva otcov, dedičstvo je privedené na mizinu a tento môj švagor, v ktorom som očakávala svojho utešiteľa a obnoviteľa kráľovstva, upadol v posmech všetkého ľudu. Lepšie by mi bolo zomrieť, než takto biedne žiť a vidieť opustenosť svoju i kráľovstva. Obávam sa, že moju sestru s manželom zajtra alebo dnes vypudia z kráľovstva. A kam pôjdem ja? Poraďte, poraďte mne, opustenému dievčaťu, poskytnite radu mne, nedospelej panne, pozorujte, otec opát, že moja sestra ma už bez príčiny prenasleduje, ako som spoznala zo skúsenosti, a že mi nepraje život na tomto svete, aj keď som jej rada priala a prajem údel kráľovstva, ktorý patrí mne.“

Eliška však nebola úbohé a utláčané dievča, čo sa bezmocne chveje pred zlobou a úkladmi nemilovaného švagra a zradnej sestry. Napriek tomu sa v ich blízkosti necítila bezpečne. Ochrana, ktorú by jej mohol poskytnúť kláštor, bola veľmi neistá. Každý okamih mohol priniesť nepriateľské násilie. Určite boli v jej živote chvíle, keď sa skutočne obávala, že sa niekto pokúsi pripraviť ju o život. Mala však dosť voľnosti, aby získala spojencov a prívržencov v radoch šľachty a meštianstva. Možno aj preto sa Henrich neodvážil násilne siahnuť na jej život. To mu však nebránilo, aby sa postaral o šírenie rôznych klebiet, ktoré ohrozovali jej dobrú povesť. Zbraslavský opát Konrád jej v tom čase predložil lákavú ponuku. Bola by ochotná vstúpiť do manželstva s novým kandidátom na český trón? Eliška prijala návrh, ktorý jej ponúkal síce neistú, ale predsa len nejakú vyhliadku na zmenu vlastného osudu. Myšlienka spojiť ju sobášom s novým uchádzačom o českú korunu po bezútešnej vláde Henricha Korutánskeho mala veľa priaznivcov aj v radoch českej šľachty. V záujme zabezpečiť kontinuitu s pôvodnou dynastiou Přemyslovcov odmietali, aby v Čechách a na Morave panovali cudzie národy, keď im zostali príslušníčky domácej dynastie. Keď teda pukla jedna nádoba, nezostáva iné, len aby sa zaobstarala iná. Preto treba bežať k hrnčiarovi, aby zručne pripravil lepšiu. Tým „hrnčiarom“ sa stal novozvolený rímsky kráľ Henrich VII. z dynastie Luxemburgovcov a „novou nádobou“ mal byť podľa predstáv českej stavovskej obce jeho jediný syn Ján.

Rokovania a svadba

Rokovania na tému možného sobáša sa uskutočnili už v auguste 1309. Henrich VII. spočiatku odmietol návrhy českej strany a dovolával sa starého ríšskeho práva, že Čechy sa po vymretí panovníckeho rodu majú vrátiť ríši ako odumreté léno a je len jeho vecou, koho vyzdvihne na osirotený kráľovský trón. Stanovisko vyslancov však bolo jednoznačné – kráľovnou v Čechách sa nesmie stať dievča alebo žena žiadneho cudzieho národa, len Eliška, dcéra kráľa Václava II. Henrich VII. však váhal. Myšlienka, že by mal poslať do krajiny, zmietanej vnútornými rozbrojmi svojho jediného syna, mu naháňala strach. Lesk českej koruny ho však priťahoval. Za manžela Elišky sa pokúsil presadiť svojho mladšieho brata Valrama, ale narazil na rázne odmietnutie. V Čechách chceli len princa Jána. Tvrdili, že sa ľahko naučí mravom ich krajiny, bude vyrastať s ich synmi, preto ju bude viac milovať a sám si u všetkých obyvateľov získa takú lásku, akoby sa narodil v kráľovstve. Henrich VII. nakoniec súhlasil, ale pod podmienkou, že chce najskôr vidieť svoju budúcu nevestu.

V auguste 1310 sa teda Eliška vydala na cestu. K stretnutiu snúbencov došlo v Heimbachu. V kláštore johanitov ju očakával cisár s manželkou Margarétou a synom Jánom. Množstvo zvedavých dvoranov cez zamrežované okná s veľkým záujmom sledovalo, ako sa pred ním po prvý raz poklonila princezná, ktorá sa mala stať životnou družkou jeho jediného syna. Cisár ju prijal dôstojne. Obradnými slovami ju ubezpečil, že je pod jeho ochranou, že môže zabudnúť na príkoria, ktoré dovtedy prežívala vo svojej rodnej vlasti, chytil oboch snúbencov za ruky a odviedol ich do susednej miestnosti k slávnostne prestretému stolu. Bolo to však zvláštne predstavenie nevesty. Nesprevádzal ju žiadny príslušník jej rodu. Slávnostné prijatie však celkom neprekonalo mnohé ťažkosti, ktoré ohrozovali uskutočnenie sobáša. Nerovnosť Eliškinho a Jánovho veku bila do očí. Statná, telesne a duševne vyspelá princezná tmavšej pleti bola o takmer štyri roky staršia od útleho princa Jána s detským výzorom, svojho nastávajúceho manžela, vedľa ktorého sa trochu zvláštne vynímala. Okrem toho bolo treba doriešiť otázku klebiet a ohováraní, ktoré šírili ľudia z tábora Henricha Korutánskeho. Medzi cisárovými radcami boli takí, ktorí na neho naliehali, aby nedával jediného syna za manžela žene pochybnej povesti. Eliška sa však neváhala podrobiť osobnej prehliadke, aby raz a navždy prekonala intrigy, spojené s pochybnosťami o jej panenstve. Mladý pár vstúpil do stavu manželského 1. septembra v katedrále v Speyeri. Eliška vstúpila do chrámu s voľne rozpustenými vlasmi, odetá do voľne splývajúceho rúcha bez akýchkoľvek ozdôb. Svadobný obrad bol veľkolepou udalosťou. Sprevádzali ho symbolické scény a rytiersky turnaj, pri ktorom českí bojovníci budili veľký rešpekt. Toto všetko sa konalo na česť a slávu novej nevesty.

Nerovné manželstvo?

V prvom období spoločného manželského života bola Eliška jednoznačne dominantnou osobnosťou. Ján, od detstva vychovávaný na francúzskom dvore, bol úplne iný. Vyrastal v podmienkach, ktoré iní princovia v Európe asi nemali. Mimoriadne vzdelaná stará matka a jeho matka ho obklopovali až prílišnou starostlivosťou, keďže bol jedináčik. Vychovávali ho v predstavách o vznešenom poslaní panovníckej moci, spoznával vysoko kultivovanú a vybranú etiketu parížskeho dvora. Už ako chlapca ho však oveľa viac než štúdium zaujímali rytierske turnaje a skvelý život vysokej feudálnej spoločnosti. Mal zmysel pre dobrodružstvo, ale tiež mimoriadnu záľubu v zložitých a vzrušujúcich udalostiach politického kvasu, ktorý sa práve v rokoch jeho mladosti prejavoval v ostrých konfliktoch o prioritu svetskej kráľovskej moci pred teokratickými nárokmi rímskeho pápeža. Vždy sa snažil žiť a správať noblesne, veľkoryso, na najvyššej možnej úrovni. Od útleho veku mal všetko, na čo si spomenul – skvelú spoločnosť, bohatstvo, starostlivosť, úctu. V tomto zmysle prichádzal do svojho nového kráľovstva vlastne nepripravený. Pomery v Čechách mu museli pripadať veľmi drsné a cudzie, doslova ho ohromovala neúcta bojovných a pyšných popredných šľachticov voči kráľovskému majestátu, ktorý sa v západnej Európe tešil mimoriadnemu spoločenskému rešpektu. Musel zvádzať boj so šľachtickou opozíciou. Bolo len otázkou času, kedy sa manželstvo dvoch takých rozdielnych osobností, akými boli Ján a Eliška, zrúti ako domček z kariet.

Z dynastického hľadiska manželstvo fungovalo. V priebehu desiatich rokov Eliška priviedla na svet sedem detí. Vznik konfliktu medzi ňou a jej manželom mal svoj pôvod nielen v rozdielnosti ich pováh, ale aj v odlišných názoroch na pomery v kráľovstve. Elišku urážala spupnosť šľachtickej oligarchie, ktorá nepoznala patričnú úctu ku kráľovskému majestátu a k vznešenosti i tradíciám dynastie Přemyslovcov. Uznávala a tolerovala len obdivný rešpekt a až posvätnú úctu ku kráľovskej hodnosti. Nevedela sa zmieriť s tým, že predstavitelia stavov definitívne zakotvili v správe kráľovstva, že jej manžel ich musel nielen rešpektovať, ale dokonca sa s nimi zmieriť, ak si chcel udržať Svätováclavskú korunu. Vo svojom lipnutí na historicky prekonanom poňatí kráľovskej moci a úlohy panovníka v jeho vzťahu k šľachte sa nemohla vyrovnať s tým, že Ján sa s nimi musel rozdeliť o moc v krajine. Vinou vlastnej politickej uzavretosti, konzervativizmu a neprístupnosti nebola schopná pochopiť spoločenské zmeny, ku ktorým v Európe dochádzalo. Tŕňom v oku hrdej kráľovnej bol predovšetkým Jindřich z Lipé, jedna z vedúcich osobností českej stavovskej obce, a jeho milenka Alžbeta Rejčka. Bolo preto len otázkou času, kedy sa táto slepá nenávisť kráľovnej k jej sokyni uplatní v širších súvislostiach a neblahým vplyvom zasiahne i do vzťahu oboch manželov. Toto všetko nervovo labilná kráľovná ťažko znášala. Obmedzenie moci svojho manžela českým panstvom na čele s Jindřichom z Lipé považovala za osobnú potupu. Eliška chcela bojovať, pokúšala sa zraziť na kolená tohto šľachtica a s ním tiež Alžbetu Rejčku. Vzťah dvoch hrdých žien doboví kronikári prirovnávali dokonca k vojne dvoch kráľovien, avšak Eliška z nej nevyšla ako víťaz.

Zlé jazyky a nešťastný osud kráľovnej

K vyvrcholeniu krízy vo vzťahu manželov došlo v roku 1319. Kronikár Petr Žitavský, očitý svedok udalostí, zaznamenal, že v tomto roku sa objavili ľudia, ktorí sa rozhodli zasiať zrnko nesváru medzi Jána a Elišku našepkávaním týchto slov: „Pán kráľ, vy viete, čo vyžaduje kráľova česť a požaduje dôstojnosť kráľovstva, že každý kráľ má vládnuť, a nie byť ovládaný. Vidíme však, že vás ovláda žena, otočila si vás okolo prsta, tak vás uhranula, že nerobíte nič iné, len čo povie ona. Klamete sa v tejto veci, ona myslí na vaše zlo a šikovne sa vás usiluje odlúčiť od kráľovstva. Chce vášho staršieho syna Václava odovzdať niektorým pánom, aby ho mali za kráľa a vás odpratali. Pokiaľ ste sa pridržiavali rád svojej manželky, nikdy doteraz ste nemali v kráľovstve česť a mier. Teraz veru, ak milujete svoj prospech a úspech, dbajte na naše rady: nepočúvajte túto kráľovnú, svoju manželku, rozkážte jej, aby konala ženskú prácu, priadla alebo šila, pridržte sa, pán kráľ, úplne nás a my budeme stáť a bojovať za vás.“

Skutočne Eliška pripravovala sprisahanie proti svojmu manželovi? Chcela dosiahnuť jeho zvrhnutie z trónu a nastolenie vlády neplnoletého syna? Usilovala sa takýmto spôsobom získať moc v kráľovstve, alebo to bola len podlá intriga, zosnovaná Jindřichom z Lipé a Alžbetou Rejčkou? Nech už to bolo tak alebo onak, účinok bol veľmi silný. Ján týmto rečiam podľahol. Zaútočil na hrad Loket, kde sa zdržiavala jeho manželka. Vypovedal ju do Mělníka a odňal jej deti. Najstaršieho syna Václava (budúceho cisára Karola IV.) držal najprv na hrade Loket, neskôr ho odtiaľ dal previezť na hrad Křivoklát. Tu ho strážili niekoľko rokov. Nakoniec ho poslal do Francúzska, kde ho oženil s Blankou z Valois. Eliška ho už nikdy nevidela. Ešte predtým jej vzal aj mladšiu dcéru Gutu a poslal ju na výchovu k durínskemu landgrófovi na jeho hrad Wartburg. V tom istom čase odlúčil od matky i staršiu Margarétu, ktorá putovala do Landshutu, na dvor dolnobavorského vojvodu. Rozhodol sa zabrániť manželke v zasahovaní do výchovy ich detí a zbaviť ju akéhokoľvek vplyvu.

Celkom izolovaná a všetkými opustená, stále viac prenasledovaná predstavou, že sa sama stane obeťou šľachtickej nenávisti a úkladnej vraždy, sa Eliška rozhodla uniknúť z českého prostredia. Ušla do Bavorska za svojou dcérou. Niektorí jej konanie považovali za otvorený prejav nepriateľstva voči Jánovi a jeho šľachtickým obľúbencom. V bavorskom exile priviedla na svet svoje posledné deti – dvojčatá Annu a Elišku. V tom čase si narobila viac ako dvetisíc hrivien striebra dlhov, pretože manžel jej zakázal posielať akékoľvek finančné prostriedky. Do Čiech sa vrátila až začiatkom roka 1325. Namiesto sebavedomej a ctižiadostivej panovníčky Ján našiel zlomenú a chorú ženu. Ochorela na tuberkulózu, takú častú v jej rode. Zostávalo jej ešte päť rokov života. I keď si Ján mohol pripadať ako víťaz, ktorému sa podarilo zlomiť túto hrdú přemyslovskú princeznú, rozchod s manželkou negatívne poznamenal i jeho. Stal sa podráždený, podozrievavý a bezohľadný vo svojom konaní. Nejaký čas dokonca hľadal východisko a rozptýlenie v pochybnom spôsobe života. Často ho trápili výčitky svedomia. Zaháňal ich v pití dlho do noci. Jediné, čo si zachoval úplne nedotknuté, keď časom vybŕdol z dramatických situácií a stresov, bol neutíchajúci záujem o politiku. Manželstvo Elišky a Jána sa neskončilo rozvodom. Pred svetom stále tvorili pár, ale úplné odcudzenie už nikdy neprekonali. Eliška dožila svoj nešťastný osud v úplnej izolácii. Posledné roky trávila ako typická žena epochy gotiky. Zbierala ostatky svätých, korešpondovala s pápežskom kúriou, snažila sa dosiahnuť kanonizáciu svojej pratety Anežky Českej, podporovala stavbu Zbraslavského kláštora… Na sklonku života bolo v jej okolí príliš ticho. Jej manžela stále viac a viac strhával vír európskej politiky, deti boli zasnúbené a rozišli sa po celej Európe. Ona zostala sama a opustená.

Eliška zomrela v tridsiatom deviatom roku svojho života 28. septembra 1330 na Vyšehrade v prepoštovom dome, kde sa veľmi dlho trápila s horúčkami a pľúcnou chorobou. Ján Luxemburský pri nej nebol a nezúčastnil sa ani uloženia jej telesných pozostatkov v Zbraslavskom kláštore. Smutná správa ho zastihla v Tridente uprostred príprav na vojenskú výpravu. Už dávno si odvykol od riadneho manželského života a holdoval príležitostným a dočasným ľúbostným stykom s rôznymi šľachtičnými a vznešenými dámami z vysokej spoločnosti francúzskeho dvorského prostredia, ktoré štedrého českého kráľa obletovali pre jeho rytierske a gavalierske vystupovanie. Eliška sa na rozdiel od neho v posledných rokoch venovala predovšetkým duchovnému životu, charitatívnej činnosti a mecenášstvu v prospech kláštorov, pokiaľ jej to dovoľovali skromné prostriedky, ktoré mala k dispozícii vo svojej takmer úplnej odlúčenosti od politického života kráľovstva. Napriek mnohoročnému odcudzeniu však Eliškina smrť nenechala Jána ľahostajným. Kronikár zaznamenal, že správou o jej skone bol, ako sa hovorí, rozrušený a jeho vzrušenie sa prejavovalo skutkami a smútočným odevom. Veď boli 20 rokov spojení manželstvom, a predsa spolu osobne zostávali len krátky čas.

Zdroj: http://www.historickarevue.com/clanok/eliska-premyslovna

 

Odporúčam literatúru:

eliska-premyslovna_2.jpgEliška Přemyslovna
Autor: Hana Whitton

O knihe: Urozená, půvabná a  chytrá Eliška představuje velké nebezpečí pro neschopného Jindřicha Korutanského, který se náhle zmocnil trůnu. Když si mladá Přemyslovna naplno uvědomí, že je její povinností zachránit odkaz svého otce krále Václava II., první útok na její život na sebe nenechá dlouho čekat ...

Počet strán: 250
Jazyk: český
Dátum vydania: 1. novembra 2009
Vydavateľstvo: Alpress

Zdroj: http://www.pantarhei.sk/knihy/beletria/historicke-romany/eliska-premyslovna.html

 

Poselstvi Elišky Přemyslovny

Zdroj: You Tube